Aktuálnu situáciu v agrosektore by najlepšie mohlo charakterizovať slovo „neistota“. A nehovoríme len o počasí. Udalosti vo svete sa rýchlo vyvíjajú a zmeny na trhu sú každodennou rutinou najmä od začiatku vojnového konfliktu na Ukrajine. Na otázku „Čo čaká pestovateľov?“ je čoraz ťažšie nájsť príjemnú odpoveď.

Rok 2021 mal byť prvým v novom programovom období Európskej únie a počiatkom uplatňovania nových pravidiel Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ. Aj kvôli pandémii ochorenia COVID-19, kedy boli utlmené rokovania a schvaľovacie procesy v rozhodujúcich inštitúciách, sa začiatok nového obdobia presunul na január 2023. Ešte koncom roka 2019 predstavila eurokomisárka Ursula von der Leyenová návrh Európskej zelenej dohody, ktorá zasiahla aj do tvorby národných strategických plánov členských krajín EÚ a ovplyvní poľnohospodársku výrobu na najbližšie roky. Od polovice roka 2021 sa začali dvíhať nielen ceny zrnín, ale hlavne ropy a zemného plynu, a tým aj ďalšie vstupy, čo zasiahlo všetky odvetvia hospodárstva. A keď sa svet začiatkom roka 2022 začal spamätávať z obmedzení protipandemických opatrení, rozhorel sa vojnový konflikt v „krajine na rozhraní východu a západu“.

Ak sa pestovatelia koncom minulého leta tešili, že ceny obilnín a olejnín začali konečne dosahovať patričnú úroveň, úsmev im na jeseň zmrazili prudko rastúce ceny hnojív, osív, chemickej ochrany, ale aj elektriny a pohonných hmôt. Aj keď nárast cien pšenice či repky dosiahol medziročne 70 až 88 %, ceny vstupných nákladov na poľnohospodársku výrobu mierili na 200 až 300 %! Kým osevy ozimín na Slovensku na jeseň 2021 prebiehali vo vcelku priaznivom počasí a pestovatelia ešte čerpali zo zásob, osev jarín v tomto roku už sprevádzali viaceré nepríjemnosti. A nebola to len chladná a suchá jar, ktorá brzdila výsev, ale hlavne ceny osív a náklady na poľné práce. Okrem toho museli niektoré podniky prehodnocovať svoj osevný plán, najmä v neprospech kukurice a so zvýšeným osevom slnečnice, sóje či iných bielkovinových zdrojov.

(Foto: D.Ernst, SPU v Nitre)

Európska komisia už mesiac od vypuknutia vojny na Ukrajine prijala úpravy legislatívy tak, aby európski farmári mohli využiť čo najviac ornej pôdy na produkciu trhových plodín. Na komerčnú konvenčnú výrobu obilnín, olejnín a strukovín tak dnes môžu pestovatelia použiť aj pôdu doteraz ležiacu ladom (úhor) či výmeru na zazeleňovanie alebo venovanú ekologickej poľnohospodárskej výrobe. Cieľom je udržať nielen potravinovú sebestačnosť v Európe, ale tiež aspoň čiastočne nahradiť výpadok produkcie z Ukrajiny a Ruska, ktoré patria do skupiny najväčších svetových vývozcov pšenice, kukurice, olejnín a výrobkov z nich. Ukrajina a Ruská federácia pokrývajú celkom 31 % svetového obchodu s pšenicou, 32 % s jačmeňom a 17 % s kukuricou. Ešte väčší podiel má Ukrajina na obchode s olejninami –na svetový trh dodáva až 50 % slnečnicového oleja, 16 % repky či 61 % slnečnicových výliskov pre výrobu kŕmnych zmesí, predovšetkým pre krajiny EÚ. Ale oblasť Čierneho mora má oveľa väčší význam pre trhy severnej Afriky a Blízkeho východu.

Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) ešte koncom roka 2021 upozornila, že prinajmenšom 44 krajín sveta bude v tomto roku vyžadovať potravinovú pomoc zvonka, medzi nimi 33 afrických štátov. Sucho a hladomor ohrozuje čoraz viac krajín, kde trpia hlavne najchudobnejšie vrstvy obyvateľov.

Mohlo by sa zdať, že Slovenska sa to netýka, ale opak je pravdou. Sme súčasťou Európskej únie – a tak ako na naše ceny vplýva situácia na svetovom trhu, aj naša produkcia vplýva na svetový trh. Pokiaľ Egypt, Alžírsko, Maroko a ďalšie krajiny nenájdu alternatívnych dodávateľov zrnín, môžu tu nastať sociálne nepokoje a ďalšie masívne vlny ekonomických migrantov sa budú plaviť k brehom Európy. V tomto kontexte môžeme pozorovať okamžitý dosah akejkoľvek správy na svetový trh a ceny komodít. Podľa FAO AMIS (Informačný systém agrárnych trhov FAO) už 23 krajín sveta oznámilo určité formy obmedzení v obchode s agrokomoditami, čo predstavuje 17 % celkových kalórií vo svetovom obchode. Napríklad Rusko a Čína uvalili na vývozy pšenice masívne clo, Indonézia pozastavila vývozy palmového oleja a India oznámila úplný zákaz vývozu pšenice. Cena pšenice na parížskej burze MATIF už prekročila hranicu 400 €/t, sóje 600 €/t, kukurica sa predáva za vyše 370 €/t a cena repkového oleja siaha k 700 €/t.

(Foto: D. Ernst, SPU v Nitre)

Tento trend panickej eskalácie limitov svetového obchodu u najväčších producentov má najhorší dopad hlavne na ceny potravín a ďalších výrobkov z agrokomodít. To môže negatívne zasiahnuť prvých a druhých spracovateľov, ale hlavne spotrebiteľov. Slovensko by nemalo podliehať panike a rozmýšľať nad opatreniami obmedzujúcimi vývoz obilia z krajiny už aj preto, že poľnohospodári potrebujú na zahraničné trhy umiestniť asi polovicu svojej produkcie. Znížené stavy zvierat v živočíšnej výrobe a nevyužité možnosti spracovania neumožňujú stopercentnú domácu spotrebu zrnín. Podľa ostatných údajov je sebestačnosť Slovenska v rámci potravín na úrovni iba asi 40 %, pričom pre jej zvýšenie nám chýbajú aj väčšie spracovateľské kapacity (napr. na stolový olej). No najdôležitejším je argument závislosti našej krajiny na dovozoch potravín – a k tým sa nedostaneme, ak surovinu nevyvezieme do okolitých krajín EÚ. Faktor riadenia domácej agropolitiky, žiaľ, takisto prispieva k zvyšovaniu neistôt na spoločnom európskom trhu. Obyvatelia Slovenska by sa však okrem nárastu cien nemali obávať nedostatočného zabezpečenia potravinami. Európska únia je stále prebytková, veľký podiel už vyrobených potravín sa dokonca ani nespotrebuje. Aj tu treba hľadať cesty pre znižovanie výdavkov na stravu. Svetová banka nedávno upozornila na predpokladaný nárast cien potravín v tomto roku až o 37 %. Takže šetrenie je na mieste.

Súčasná krízová situácia nepraje „zeleným ambíciám“ Európy. Kvôli obavám z ohrozenia potravinovej bezpečnosti a dopadom ekologizačných požiadaviek, ktoré majú európski farmári splniť už do roku 2030, sa zástupcovia poľnohospodárov v mnohých členských krajinách obrátili na Európsku komisiu so žiadosťou o oddialenie cieľov Európskej zelenej dohody v rámci poľnohospodárstva na január 2024. Paradoxne vyznieva fakt, že čím dlhšie budú poľnohospodári zotrvávať v súčasnom nastavení využívania prírodných zdrojov, tým ťažší náklad práce potlačia pred sebou. Jednostranné využívanie pôdy, nízka diverzifikácia v osevných postupoch, strata opeľovačov, ornice a vlahy z krajiny a rastúca potreba chemických ochranných prostriedkov či priemyselných hnojív nedávajú predpoklad k pozitívnemu rozvoju krajiny a hospodárenia na pôde. Európska komisia uvoľnila 500 mil. eur z krízovej rezervy na riešenie akútnych problémov spojených s vojnovým konfliktom na Ukrajine, preto takéto ďalšie požiadavky považuje za zneužívanie situácie a odmieta ich riešiť. Taktiež strategický plán Spoločnej poľnohospodárskej politiky na roky 2023 – 2027, ktorý Slovenská republika komisii predložila vo februári tohto roka, reflektuje Európsku zelenú dohodu a nastavuje podporné nástroje smerom k ekologizácii. Bolo by teda na mieste zamýšľať sa skôr nad možnosťami, ktoré nám nové nastavenie smerovania Spoločnej poľnohospodárskej politiky otvára, a v zmysle dlhodobej koncepcie rozvoja agropotravinárstva na Slovensku riešiť obohatenie osevných plánov o strukoviny, krmoviny, okopaniny, zemiaky či zeleninu. No bez pomocnej ruky štátu to asi nepôjde…

Žatva hlavných plodín v roku 2022 sa blíži, aj poľnohospodári na Slovensku sú netrpezliví a napätí kvôli cenám, za ktoré budú môcť svoju produkciu zhodnocovať. Vplyv na ne bude mať z veľkej časti práve situácia na svetovom trhu s agrokomoditami. Zároveň sa bude treba pripravovať na ďalšiu sezónu, ktorá bude zrejme ešte náročnejšia ako tento rok. Nemožno dúfať v zníženie cien hnojív, osív či chemických látok. Treba zvažovať aj počet prejazdov traktora po poli. No najťažšie bude asi rozhodovanie o obchodných dohodách, pretože ceny sú nestabilné. Poradiť možno snáď len rozloženie rizika na viacero alternatív či investície do skladovacích kapacít.

Z Ukrajiny sa kvôli okupácii čiernomorských prístavov ruskými silami doteraz nepodarilo vyviezť asi 20 mil. ton obilia z úrody roku 2021, a preto chce Európska komisia vytvoriť tzv. koridory solidarity. Jednu z alternatívnych ciest ponúka aj rumunský prístav Konstanca, ktorý je už dnes významnou konkurenciou francúzskeho obchodného prístavu Rouen. Ukrajinský minister poľnohospodárstva tiež navrhol vytvoriť jednotnú „organizáciu krajín vyvážajúcich obilie“, ktorá by mala pomôcť dostať komodity na svetový trh a uvoľniť tak napätie. No zrejme si na zníženie cien komodít budeme musieť počkať. Situácia na svetovom trhu je mimoriadne napätá, svetové zásoby hlavných zrnín klesajú – a dopyt naďalej rastie. Obvyklé zníženie cien obilia a olejnín po žatve sa teda nedá očakávať v tak výraznej miere. Skôr naopak – za predpokladu, že sa väčšina štátov bude chcieť zásobiť z domácej produkcie do národných rezerv, a tým sa obmedzí objem svetového obchodu. Racionálny prístup a chladná hlava je v tejto dobe najlepším riešením.

(Titulná fotka: D. Ernst, SPU v Nitre)

Pridať komentár